Občas až príliš. Kamery sú skoro všade, úrady všelijaké, otváracie a zatváracie hodiny, kartotéky, recepcie... Džungľa. Lenže nie tá naozaj džungľovatá, ale džungľa so smerovkami, príkazmi a zákazmi... právnici, poradcovia na kadečo, internet s tým svojím „Gúgeľom“... Pravidiel akosi neubúda, skôr naopak. Zbytočne dúfate, že aspoň v dôchodku vám dajú pokoj. Človek cíti nefalšovanú radosť z každého milého slova a úsmevu, raduje sa, že smeti mu spred baráku naozaj v utorok ráno odviezli, že autobus prišiel načas, že vás šofér nepriškripol medzi dvere... Radosť z toho, že neprehľadné pravidlá fungujú bez kolapsov. Jednoduchý život je minulosť, pocit neistoty preniká až do morku kostí.

A čo keď zložitosť sociálneho sveta prekročí kritickú hranicu, a nejakému policajtovi, vojakovi, šoférovi, šéfovi, susedovi... občanovi drbne? Začnú húkať sanitky, sirény, médiá vtrhnú na miesto činu a vzápätí nás zaplavia informáciami z prvej ruky. Áno z prvej ruky až hen z Talianska (Chorvátska, Grécka...), alebo z blízkej dediny, mesta, regiónu našej domoviny. Zasadnú krízové štáby, opäť uvidíme patričného ministra v maskáčoch alebo rozhalenej športovej košeli s ustarostenou tvárou.

Napríklad: v apríli toho roku vyrazil z Moskvy na Berlín, s Putinovým požehnaním a pod záštitou ruských úradov, motorkársky gang Noční vlci. Vraj osláviť sedemdesiate výročie konca druhej svetovej vojny. V tom čase sa už na východe Ukrajiny žilo pod ruskou paľbou. Ľudia umierali aj v Syrii, Líbii, Iraku, Tunisku, na palestinských územiach, v Izraeli, na tuniskej pláži, v kuvajtskej mešite… Migračné vlny, resuscitacia extremneho nacionalizmu, sektárstva, populizmu… Krachujúce Grécko, fenomen Erdogan (na strane koho je vlastne to Turecko?), Islamský štát, kterého brutalita zaskočila aj Al Kajdu, jadrový arzenál v rukách nevyspitateľných režimov, napríklad v Pákistáne, v Rusku...

Sú dni, keď sa človeku nechce vyliezť z domu. Dni, ktoré by najradšej prežil len tak. Ilúzia. Treba zájsť tam a tam, vybaviť to a ono, nakúpiť, porobiť... posedieť v krčme či kde. Alebo len tak bezmyšlienkovito blúdiť po obchodoch a kúpiť, čo nepotrebujeme. Alebo potrebujeme, veď je to jedno.

Počul som, že istý skvelý prírodný vedec dopísal svoje životné dielo. Nebol som pritom, keď ho predstavoval malej partii priateľov. Dostala sa však ku mne takáto interpretácia: „Ľudstvo končí. Treba si užiť života, pokiaľ to ešte ide“. Otázka znie: Čo to znamená?

Písané pre Denník N