Národy a náboženstvá sú ľudský výmysel. Boha do toho nepleťte. Napríklad, každý kúsok národnej a náboženskej identity sme si vymysleli v chode dejín, uverili vlastným výmyslom a nechali si ich zažrať hlboko pod kožu. Tak hlboko, že sa stal našou súčasťou a súčasťou našich dejín, teda skutočnosťou. Sme smrteľní bohovia. Deti svetla a deti tmy. Svetlo a tma stáli na počiatku, sprevádzajú nás životom a budú stáť aj na konci. Pokojne im hovorte, ako chcete. Kdesi na začiatku zrodu živých bytostí bol možná iba pud sebazáchovy, ktorý je im vlastný takmer bezo zvyšku. Sebecký gén? Evolúcia v istom okamihu zrodila rozmanité kultúry a ony zase vedomé zlo a dobro. Tomuto verím.

Občas špekulujem o budúcnosti. Momentálne síce žijem v atypicky sekulárnej spoločnosti, ale aj tak som minoritka. Národne a etnicky (pôvodom som žid) dokonca dvojnásobná. Heslá ako „Za Boha a za národ“, pri ktorých sa niektorým krvou podlievajú oči a iní myslia rovno na „konečné riešenie“ ma zneisťujú. No čo už – istota bola, je a bude nedostatkový tovar. Spolieham na to, že aj menšinovosť je mnohoraká a hoci sú národy a náboženstvá kultúrne konštrukty, ich mierové spolužitie je – aj s ohľadom na vrodený pud sebazáchovy – lepšie, ako násilie a boj.

Nedávno som sa vrátil z Izraela. Väčšinu času som trávil s vnúčatami, ale aj tak som si všimol zvláštnu vec: Tá krajina je extrémne individualistická, a súčasne veľmi súdržná. Individualizmus vnímam ako odhodlanie podržať si život vo vlastných rukách. A súdržnosť je dôsledok zdieľaného ohrozenia. Sme v tom spolu a nespoliehajme sa na iných, hovoria si občania Izraela. Štátu, kde žije zhruba šesťdesiat rôznych národností, kde je ruština skoro rovnako frekventovaná ako hebrejština, kde je náboženská ortodoxia okrajová, kde je skoro každý tretí kresťan, kde sú ešte stále otvorené dvere pre imigrantov a tí sú dokonca vítaní.

Tak tam choď žiť a nefilozofuj nám tu, povie si kovaný tunajší národovec. Nuž, odpovedám, ale veď tento jazyk je môj materinský, tu mám svoj domov a duch tejto civilizácie je mojou vlasťou. Isto, pokračujem mlčky sám pre seba, viem si predstaviť aj príjemnejšie podnebie, zdravšiu stravu, usmievavejších spoluobčanov, vyzretejšiu demokraciu..., ale čo už, keď sa mi práve toto „tu a teraz“ zažralo hlboko pod kožu a novú už nestihnem. A keďže už mám život takmer za sebou, viem, že mierové spolužitie národov a náboženstiev je púhy sen a žijem (obrazne povedané) „s plnou poľnou pod posteľou“.

Písané pre Denník N