Človek musí mať nejaký profesionálny alebo osobný záujem, aby sa v minulosti systematicky rýpal. Na mňa to prišlo v zrelom veku. Sprvoti ma zaujalo organizované násilie, ktorému ľudia podľahli v časoch nacizmu a komunizmu. Ako sa desaťročia po druhej svetovej vojne začali otvárať a zverejňovať archívy, dozvedali sme sa o neuveriteľných podobách ľudskej krutosti. Ukazovalo sa, že vraždenie a vyvražďovanie páchali aj takí, ktorí nemuseli. A nepotrebovali k tomu ani ideologické a štátom posvätené alibi. Stačila príležitosť. Masové hroby pritom ukrývali aj obete, ktoré boli akosi nadbytočné – deti, ženy, starých ľudí. Často dokonca práve ich.

Je historickým šťastím, že končinám, kde žijeme, sa masívny vojnový konflikt už desaťročia vyhýba. Nebyť rodičov a starých rodičov, netušili by sme, že to nie je štandard.

Za „štandard“ však považujeme, že kolega, partner, sused, ... skrátka tvoj blížny, ti kedykoľvek spraví čokoľvek, čo by sám nechcel od druhých. Yuval Noah Harari, nazval svoje veľkolepé dielo Sapiens, s podtitulom Úchvatný a údesný príbeh ľudstva. V jednom rozhovore prehlásil, že „štúdium historie nemá slúžiť na to, aby sme sa z minulosti poučili, ale na to, aby sme sa z nej oslobodili“. Avšak, čerta starého sa oslobodíš z prekliatia genov a memov, ktoré v sebe nosíš po predkoch, a z ducha svojej doby, ktorý nevznikol včera, ani predvčerom či predpredvčerom. Ako inak vnímať resentimenty na nacizmus a komunizmus? A prečo si nemyslieť, že ide o akési univerzálne postihnutie, keď sa človek zadíva na udalosti, ktoré aktuálne hýbu nielen našim záhumienkom, ale aj globálnym teritóriom?

Dobro a zlo sú dve strany jedného. Vždy boli a vždy budú. Ešteže si môžeme vybrať.

Fedor Gál

Písané pre Denník N