ako Fero Guldan osadzoval na poľsko – slovenských hraniciach pamätník Vrbovi s Wetzlerom. Fero je slobodný človek. Stavia pamätníky tam, kde majú byť, a nie tam, kde mu to štát, či peniaze umožňujú. V Čadci sa mi o niekoľko hodín neskôr prihovoril občan: „A čo hovoríte na to, že už tretíkrát v histórii kráčame proti Rusom?“. Poznamenal som, že sloboda za to stojí. On na to: „A načo je mi sloboda, keď mám prázdne brucho?!“. Takémuto nanič. V Žiline sme mali v ten istý deň v kníhkupectve Artfórum diskusiu o prvom pochode po stopách úteku Vrbu s Wetzlerom z Osvienčimu v apríli 1944. Jeden mladý muž, účastník nášho pochodu, dostal od moderátora otázku: „A kvôli čomu by si ty bol ochotný obetovať život?“. Otázka ho zaskočila. Obetovať život? Som si však dosť istý tým, že keby sa stal svedkom násilia na dieťati, žene, starom človeku, nezaváhal by.

Neverím „veľkým“ témam, moralizátorskému pátosu. Programové a okázalé hrdinstvo je často výsadou psychopatov. Bežný život dáva dosť príležitostí ukázať farbu. Správne ženy a správni chlapi sa v hraničných situáciách správajú správne. A hraničné situácie prichádzajú nenápadne. Osvienčimská rampa, baraky pre tisíc ľudí na poschodových pričniach po troch na posteli, spoločné latríny, kde sedeli telo vedľa tela a mali na svoju potrebu iba dve minúty a iba v stanovenom čase, boli až na konci cesty od tej prvotnej nenápadnosti.

Rozprávanie o tom, či je dôležitejšia sloboda ekonomická, alebo politická, je scestné. Sloboda je životný štýl, konfigurácia osobnosti, hodnotové zakotvenie, zodpovednosť. Nepredáva sa, ani nekupuje. Iba stráca. Raz zo strachu, inokedy za ústupky agresorovi, za kariéru, moc, privilégiá, istoty, zábudlivosť, plné brucho.

Osadzovanie pamätníka Fera Guldana, diskusia v žilinskom Artfóre, boli už len bodkou za peším pochodom z Osvienčimu do Žiliny. Cestou bolo dosť času na rozhovory i premýšľanie. Peter Leponi z Nadácie Milana Šimečku toho za tých šesť dní veľa nenahovoril, ale to málo stálo za to. Napríklad jeho meditácia o ľuďoch, ktorí Vrbovi s Wetzlerom umožnili útek. Tu kúskom chleba, ktorý bol nad zlato, inokedy tým, že ich neprezradili ani pri mučení. Alebo tí dedinčania, ktorí ich po ceste nechali prespať, darovali šaty a riskovali pri tom životy. Ich mien sa nedopátrate, knihy nenapísali, vyznamenania sa im neušli. Peter mi povedal, že si cestou občas v duchu zopakoval: „Prepáčte, prepáčte!“. Môžem si iba domýšľať, čo tým myslel. Žeby nezodpovednosť, s akou my dnes s vlastnou slobodou nakladáme? Alebo prázdno, ktoré po nich zostalo v našej pamäti? A nie je to tak, že keď je niečoho, napríklad slobody slova, konzumu, všakovakých práv... príliš, tak je toho fakt veľa a stráca to hodnotu?

Vďačím za život postupujúcej fronte, ktorá zastavila plynovanie ľudí v Osvienčime a presmerovala náš transport, aj s našou tehotnou mamou, zo Seredi do Terezína. A doktorovi, ktorý ju nedonútil k potratu, ako bolo v Terezíne pravidlom. Prežiť ho slobodne je moja povinnosť.

Písané pre www.tyzden.sk