spieva Richard Muller a dodáva, „ale prachy si za něj nekoupíš“. Celkom fajn citát do všeobecného džavotu na margo takzvanej súčasnej krízy, ktorá sa občas a nesprávne nazýva hospodárskou.

„Jo, jsem zdráva a když mi chybí peníze, vezmu si směnu navíc“, odpovedala mi čašníčka v jednej pražskej krčme na otázku, či je šťastná. Nuž, typicky menšinový názor.

O peniazoch som sa prakticky naučil predovšetkým dve veci: 1) Dajú sa utratiť v akomkoľvek množstve, 2) správa majetku je zodpovedná robota. Bohatí ľudia sú často osamelí, vystavení všeobecnej závisti a obklopení všakovakými podrazákmi.

Starí mazáci tiež vedia, že bohatstvo je subjektívny pocit a postoj: Cítiš sa byť bohatý? Tak si! Zvestoval mi to jeden z nich. Človek, ktorý sa v profesionálnom živote vyznačujel úplnou absenciou emócií. Emócie sú vôbec zvláštna súčasť trhového mechanizmu. O jednom z najúspešnejších českých podnikateľov hovoria, že sa na konkrétnych jednaniach nezúčastňuje – posiela tam svojich adlátusov – a keď dôjde na lámanie chleba, má chovanie hráča pokeru. Však som aj svoju životnú partiu v biznise neprehral s ním, ale s tými adlátusmi. A keby som sa mu náhodou chcel posťažovať, nikto nevie, kde býva.

Standa P. je bohatý aj chudobný. Vlastní stádo kôz a oslov, ktoré mu odkázal priateľ. Zvieratká nezabíja na mäso – necháva ich žiť svoj zvierací život. A lúky udržuje v pôvodnom stave. Standa je súčasne takzvaný občiansky aktivista. Bojuje za očistu štátnej správy od bývalých komunistov a eštébákov, stará sa o Rómov, ktorých chcú pripraviť o strechu nad hlavou... a permanentne kandiduje – neúspešne – do parlamentu, senátu... kam sa dá a kde sú momentálne voľby. Povahu i vlasy má ako v časoch, keď bol najmladším odporcom komunistického režimu v bývalom Československu. Keď dostal nedávno za svoju statočnosť vyznamenanie, metál si odmietol prevziať a finančnú odmenu daroval rodine, ktorú chceli pripraviť o bývanie.

Páči sa mi buddhistický koncept nelpenia, který oslobodzuje, a radosť zo všednodennosti, ktorá nesúvisí s konzumom. V osobnom živote však hreším často hlavne na to prvé. Jasne, písať moralistné texty je ľahšie, ako žiť podľa ideálov.

Rozprávanie o ideáloch je však v mojej sociálnej skupine obľúbené. Frekventované sú predovšetkým reči o sociálnej spravodlivosti. Lietajú pritom mená odborných celebrít a nálepky politických ideológií. V poslednom čase napríklad Pikettyho kritika kapitalizmu. Občas si spomeniem na poučku zo svojej bývalej profesie: Kvalitu nejakého modelu sociálneho systému je treba hodnotiť jeho porovnaním s nejakým iným, existujúcim a fungujúcim. Že alternatívou kapitalizmu je socializmus, vieme. Rovnakým faktom je skúsenosť s jeho aplikáciou. Niet o čo stáť, myslím si. Vylepšovaniu kapitalizmu sa medze nekladú. Pokojne tomu hovorme reformy, akurát dajte pokoj s revolúciami. Skôr plédujem za rešpekt k pravidlám a obyčajným občianskym cnostiam. Tu sa dá reformovať a vylepšovať do alelujá. Je to málo?

Písané pre www.tyzden.sk