ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad: „Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout“ (nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85). Alebo: „Když jsem byl v Charkově, bylo všechno, až na centrum města, zničené. Nádherné město, překrásné vzpomínky… Nádherná krajina – všechno jsem to projezdil na náklaďáku. Kolem nebylo nic jiného, než ženy na nucených pracích… Dělaly silnice, nádherné ženské – jeli jsme okolo, vtáhli je prostě do náklaďáku, ošukali a pak zase vyhodili…“(s. 14). Alebo: FELBERT: „Co dělali s dětmi?“ KITTEL: „Děti, tříleté děti, popadli za vlasy, zvedli do výšky a zastřelili pistolí, pak je hodili dolů.“ (s. 153).

Vojak je, z definície, odborník na zabíjanie. Toto je jeho rola, toto sa od neho očakáva. Vojna je organizované zabíjanie. Vojak na povel zabíja iných vojakov, ale aj civilov a medzi nimi ženy a deti. Civilov občas mučí, ženy znásilňuje. Mnohých vojakov zabíjanie baví. Súcitný a láskavý vojak je contradictio in adjecto (česky protimluv). Normalitou vojny je brutálne násilie. Vojak je jeho nástrojom. Nenechajme sa pomýliť tým, ako sme sami slúžili vo vojsku, ako vyzerá naša armáda, aké sú jej bojové tradície. Nerobme si tiež ilúzie o sebe. Zabíjal si už? Stál si pred nabitou zbraňou? Nie? Vojnové príbehy, svedectvá, sú iba odvar skutočnosti. Skutočnosti, ktorá je tým posledným, čo obete vojnového besnenia videli. Ony a len ony!

Keby prišlo na lámanie chleba, máme tieto možnosti: vziať do rúk zbraň, alebo utiecť. Treba byť pripravený. Výcvikom, alebo, nepripútanosťou. Najúčinnejšia je kombinácia oboch – mať výcvik a na ničom nelpieť. A čo armáda, povie niekto, nezastupuje nás snáď v situáciách vojny? Nie! V čase vojny si jej súčasťou, a nie divákom. Otázka znie inak: Aké podoby majú dnešné vojny? A dnešné armády? Nie sme už náhodou jednou nohou v tretej svetovej? Často premýšľam nad spôsobom, ako ochrániť najbližších. Zrejme výchovou k starostlivosti o zdatné telo a pevné zdravie, pestovaním schopnosti dohovoriť sa kdekoľvek na svete (jazyky a znalosť kultúr), vzdelaním v užitočných profesiách a vedením k mobilite bez nadbytočných batožín (dnes tu, a zajtra kdekoľvek). Ja sám už vo svojom veku na žiadne extra výkony neašpirujem. Alebo žeby bola v „nových“ vojnách vyhradená špeciálna rola seniorom?

Zhrnuté a podčiarknuté: myslieť na dôsledky je dobrá prevencia. Vlastenectvo do toho nepleťte. Skôr ľudskú prirodzenosť a jednu z jej tvárí – pud smrti. Ak vám vyhovuje hecovať sa, alebo nechať sa hecovať, „našou vecou“ (náboženskou, politickou, národnou...), čo zmôžem? Postaviť sa, samozrejme. Ako seniorovi by mi pristala rola kamikadze alebo živého štítu.

Písané pre www.tyzden.sk