Tuším, že s teóriou cyklov som sa stretol u istého J. W. Forrestera koncom 70-tych rokov minulého storočia. Vtedy som tiež prvý raz čítal o existencii kondratievovských cyklov. Nikolaj Kondratiev (nar. 1892) objavil svoje „dlhé“ (päťdesiat – šesťdesiat ročné) cykly skúmaním hospodárskych kríz v rozvinutých kapitalistických ekonomikách. Za svoje buržoázne vedátortstvo bol zavretý do gulagu, kde ho popravili roku 1938.

Myšlienka jedného kondratievovského cyklu zahrnovala expanziu, stagnáciu, recesiu a depresiu makrospoločenského systému. Prvé, čo ma vtedy za hlbokého komunizmu napadlo, bolo: „Skvelé, to by mohlo znamenať, že raz skončí aj tento marazmus“. Nejako podobne som v tom čase vnímal aj globalizáciu – ako trend nezvratný a nezlučiteľný s existenciou uzavretých totalitných spoločností. Potom prišiel rok 1989 a zhruba po dvadsiatich rokoch sa opäť stalo šlágrom slovo kríza – kríza Západu, kríza kapitalizmu, kríza životného štýlu, kríza hodnôt, demografická kríza... kríza vedomia.

Medzičasom sa aj mojej generácii naplnili individuálne životné dráhy. Od detstva cez mladosť a dospelosť sme dokráčali k starobe a podaktorí ešte ďalej. Občas sme sa pritom dramaticky vyrovnávali s peripetiami spoločenského vývoja – brutálny komunizmus, roky 60-te s krátkym nádychom, sovietska okupácia, normalizácia, zánik komunizmu, etablovanie nového režimu, čoraz viditeľnejšie pukliny na jeho tele, predstavy ich plátania, rozpad Československa, vstup do EÚ, do NATO...Mečiar trikrát vyhral voľby a napokon predsa len „odišiel od nás“, aby uvoľnil miesto Ficovi... no a teraz Ukrajina... Medzičasom jedna uťahaná generácia odchádza a ďalšia nastupuje. Zánik starého a vznik nového? Akého nového?

Skvelý, dnes už polozabudnutý matematik René Thom mal vo svojom životnom diele (Teória katastrof) takéto venovanie (pomojštené): „Tým, u nohách ktorých kľačíme a na pleciach ktorých stojíme“. Toto asi platí pre príbeh každého človeka od narodenia až po hrob a takisto pre vývoj ľudského poznania. Skutočný spoločenský pohyb je však skrumážou vzájomne sa prepletajúcich príbehov takrečeno od človeka k človeku, od komunity ku komunite, od štátu k štátu, od impéria k impériu, od jednej technologickej inovácie k druhej, od kultúry ku kultúre, od revolúcie k „revolúcii“ vrátane tých vedeckých a spirituálnych.

Nazad k J. W. Forresterovi. V knihe Svetová dynamika (vyšla v r. 1971, čítal som ju rusky v r. 1978, keď už bola dostupná aj u nás) opisuje tri, intelektuálne príťažlivé, vlastnosti komplexných sociálnych systémov: 1) majú málo citlivých miest a tieto dobre ukrývajú, 2) čo i len nepatrný impulz v týchto miestach dokáže vyvolať dramatické zmeny celého systému, 3) čas, ktorý uplynie od tohto impulzu po zmenu systému, môže byť krátky, ale aj veľmi dlhý – prípad od prípadu.

A čo som to chcel vlastne povedať? Aha! Narodili sme sa do rozbehnutého vlaku a celý život tápavo zisťujeme kam sa to vlastne rútime a kde je záchranná brzda. Popritom žijeme. Niekto tak a iný inak.

Písané pre www.tyzden.sk