Nedávno mi psychológ Přemysl Mikoláš, ktorý sa už roky stará najmä o deti s rôznym postihnutím, povedal: „… Také si říkám a věřím, že svou práci nedělám pro dobrý pocit anebo pro ocenění zvnějšku. Jednoduše je to dobrá věc, vidím, že to pomáhá, a fakt mi to stačí. Funguje mi to takhle i v rodině a cítím se svobodný“. Alebo Peter s Martinou. Práve založili rodinu. Martine už po chemoterapii a ožarovaní opäť narástli vlásky a vrátila sa do práce s deťmi strádajúcimi nedostatkom lásky a pokrivenými vzťahmi v rodinách.

Nedostatok lásky a pokrivené vzťahy! Pred pár dňami som sa vrátil z premiéry filmu „Husí kůže – zimomriavky“ o rozpade Československa (réžia Martin Hanzlíček). Pred očami mi defilovali ľudia aj ľud, vášne, emócie, záujmy, vrátane fňukania nad rozliatym mliekom. To, čo okolo seba vidíme, je predovšetkým podoba našej vlastnej tváre a nie nejakí „oni“. Ako môžu fungovať štáty, keď nevieme vychádzať ani sami so sebou a s najbližšími? Čudná doba? Ako pre koho a ako kde. Pre deti je čudný a zázračný každý deň, každá hodina. To my, podaktorí, sa snažíme vraziť tam výkričník. A darí sa nám!

Písal som tento text v čase krvavých dozvukov arabskej jari (členov Moslimského bratstva v Egypte popravujú po stovkách), v Sýrii sa ľudia vyvražďujú navzájom, Somálsko, Rwanda, Sudán... Krym anektovalo Rusko, ktoré sa pod Putinovým vedením pokúša o resuscitáciu impéria, na Strednom Východe opäť skončili mierové jednania neúspechom... Svet cítiť pušným prachom. Bóže, povedal som si nedávno na protiputinovskej demonštrácii v Prahe, snáď si nemyslíte, že vás bude v Kremli počuť?! Nebude, ale aj tak to má zmysel. Kvôli pocitu, že nesedíme pasívne na zadkoch, kvôli Ukrajincom, ktorí u nás hľadajú istotu pre svoje rodiny, a napokon aj kvôli tým našim spoluobčanom, ktorí vzývajú minulosť.

Naše domáce politické boje zrejme pripadajú napríklad takým Egypťanom, Somálcom, Rwanďanom, Sudáncom, Ukrajincom..., asi ako búrka v nočníku. Ide však o nočník hompáľajúci sa na rozbúrenom mori poprepájaného sveta. Nateká doň a vyšplachuje z neho, či chceme, alebo nie. Je to aj náš svet a naša búrka. Čo ja s tým?!

Receptov je prebytok a cestu životom si väčšina z nás môže vybrať, vrátane náboženskej a politickej spirituality. V euro-atlantickom civilizačnom priestore dokonca slobodne. Chceš konvertovať k islámu? Alebo rebelovať štýlom svojho života proti všetkým? Chceš holotropne dýchať? Meditovať v polohe lotosového kvetu? Chceš sa odsťahovať do ášrámu, navstevovať kurzy humanistickej psychológie alebo gestaltterapie? ... Prosím. Nebolo to tak však vždy a možno zanedlho opäť nebude. Treba premýšľať, ako s touto možnosťou občas nakladáme. Tento rok si to budeme pripomínať dokonca oficiálne, vzhľadom na zdieľanú, štvrťstoročnú, skúsenosť od Novembra 1989. Každý sám za seba „iba“ individuálnou reflexiou. Pre časť občanov bude výsledkom erupcia osobných frustrácií a deficitov. Ich vec, pokiaľ nebudú ašpirovať na kolektívnu „revolučnú“ akciu. Toto je kritická hranica tolerancie.

Písané pre www.tyzden.sk