píše Jonathan Haidt vo svojej knihe Morálka lidské mysli (Dybbuk, Praha 2013). To, že patríme do tímov, ktoré hrajú za rôzne politické ideológie, náboženstvá... a z nich vyplývajúce morálky, je fakt. Niektoré z nich si síce v konkrétnych situáciách môžu pripísať dočasné víťazstvá, ale nie vlastníctvo pravdy pravdúcej. A ak chceme, aby ihrisko nepokryli obete, treba sa pomaly, empaticky, krôčik za krôčikom, snažiť o nastolenie aspoň minimálnej dôvery voči iným intuíciám, podvedomým pocitom, než sú tie moje – voči iným morálkam. Ako povedal v máji 1992 černošský mladík Rodney King, ktorého takmer umlátili losangeleskí policajti a vyvolali tým vlnu násilia s desiatkami mŕtvych: „Prosím vás, veď spolu predsa nejako vychádzať môžeme. Určite sa to dá zvládnuť. Všetci sme tu na nejakú chvíľu uviazli, tak už si s tým musíme nejako poradiť.“ (Prevzaté z citovanej Haidtovej knihy).

Je to iba pár týždňov, čo som fascinovane počúval svojho priateľa, bývalého osvienčimského väzňa a neurovedca Tomáša Radila, ako rozvíja jednu z téz, ku ktorej sa prepracoval počas svojho osobného a profesionálneho života. Povedal asi toto: Schopnosť nenávidieť je prirodzenou súčasťou ľudskej výbavy. Pokiaľ je „rozptýlená“, je to takzvane „normálne“. Vonkajšou manipuláciou je však možné davové emócie nasmerovať na konkrétnych ľudí, etniká, náboženské skupiny a podobne.

Žeby sa následné uvažovanie a správanie šírilo medzi ľuďmi ako vírus a občas prerastalo do sociálnej epidémie? Nuž, životná skúsenosť mi našepkáva, že otáznik v predchádzajúcej vete je nadbytočný.

Sociológ Palo Frič, žijúci v Prahe, vo svojom poslednom prieskume verejnej mienky zistil, čo mnohí tušili: väčšina nie sú žiadni bytostní demokrati – snívajú o revolučnej zmene pomerov a silnej ruke nad sebou. Celkom demokraticky si pritom pília konár pod vlastným zadkom. A nielen pod vlastným. Kolektívne „strategické uvažovanie“? Tie úvodzovky sú tam namieste.

Jeden z veteránov novembra 1989 mi napísal: „Dnes sa začal dlhoočakávaný proces Ústavu pamäti národa kontra Babiš. Čo ma však na celej veci najviac vydesilo, že na stranu Babiša sa postavil môj kamarát od roku 1989 Milan Žitný, ktorý to celé spochybňuje a zastáva sa Babiša. To znamená že spolok ŠtB bola partička amatérov, ktorí sa len hrali? Tak potom o čom bol rok 1989?“ Nuž, milý Ivan, pomyslel som si, rok 1989 bol o šanci pre spoločnosť. To, čo dnes vidíme, je podoba jej tváre a spôsobu, ako s touto šancou naložila. Napokon sú to vždy individuálne príbehy, cez ktoré vnímame takzvaného „ducha doby“.

Občas upadám do stavu úzkosti. To vtedy, keď mi život pripadá ako nezmyselný chaos. No nič, všetci sme tu na nejakú chvíľu uviazli, tak už si s tým musíme nejako poradiť. Niekto vierou v Prozreteľnosť, iný vierou vo vrchnosť, farmaká, jogu, meditáciu, písanie, ranný beh, záhradkárstvo, štúdium filozofie, diskusie s kamarátmi, workoholizmus, alkoholizmus, vysedávanie pri televízii, pri počítači...

Písané pre www.tyzden.sk