Ako adept spoločenských vied som vyznával teóriu systémov. Všetko sa jej optikou javilo ako uchopiteľná a pochopiteľná štruktúra. Akurát jej dramatické zmeny sa vymykali z rámca uchopiteľnosti a pochopiteľnosti. Slovo kybernetika, vtedy začínalo byť povolené aj u nás, zhruba o desať rokov neskôr ako v slobodnom svete, a vedeli sme, čo ten Wiener myslel rovnováhou – nehybnosť, koniec, smrť. Hovorím o rokoch 60-tych.

Bolo to prekvápko, keď niekedy v 70-tych rokoch začali u nás vychádzať knihy, kde sa tvrdilo, že normálna je v spoločnostiach nerovnováha. To sa však už aj v teórii systémov hovorilo o fluktuáciách, chaose a podobných pojmoch, procesoch, udalostiach. René Thom, napríklad, vydal Teóriu katastrof a nemyslel tým bordel, ale prudké a neočakávané zmeny. Spoločenské vedy však boli novými poznatkami nepoškvrnené. Jasne, pripustiť za komunizmu, že nie je večný, bol problém výsostne existenčný. Keď potom v 80-tych rokoch naši sociológovia „objavili“ rolu konfliktov a zistili, že ide o korenie spoločenského života za všetkých režimov, už sme ani neboli prekvapení tým, že je to korenie, ale tým, že sa o tom verejne hovorí. Nastala inflácia problémov a boom odborníkov na ich riešenie.

Dnes už vieme, že dynamická nerovnováha je normálny stav sveta. Vieme tiež, že poriadok prostredníctvom chaosu je prirodzenejší ako poriadok prostredníctvom poriadku. A že poriadok s veľkým „P“ môže byť pre spoločnosť metaforou na ono Wienerovo equilibrium. Konflikty a spoločenské problémy nielenže sú a budú, ale aj mobilizujú a prebúdzajú kreativitu.

Riešenie spoločenských problémov je vôbec skvelá výzva, ak to nie je práve tá moja hnusná choroba či moja do neba volajúca bieda. Všeobecne sú však aj tie hnusné choroby a bieda výzvy. Fakt, že sa problémy riešia konfliktami teórií, ideológií, ľudí navzájom, je normálny ak sa pritom nepácha zlo a násilie. Toto je tá hranica, kde sa treba postaviť, hranica, ktorá oddeľuje toleranciu od obyčajnej zbabelosti.

Písané pre www.tyzden.sk