Nuž, to by šlo. Viem si čosi podobné predstaviť aj na Slovensku. Treba tú krajinu zabývať ľuďmi. Ľuďmi! To je problém. Zišlo by sa to aj ďalším národom, obsesívne opakujúcim mantru o pôde a krvi.

„Východoevropská duše malého národa, trpící otcovským komplexem a až po uši zabředlá do sadomasochistické perverze, se podle všeho nedokáže obejít bez svého velkého utlačovatele, na nějž by mohla svádět vlastní historickou smůlu, a bez menšinového obětního beránka, na němž by si mohla vybíjet přebytek resentimentu a nenávisti, nahromaděný během denně prožívaného fiaska“ (Imre Kertész: Někdo jiný. Kniha Zlin, 2013 str. 50). On to ten Kertész síce hovorí o svojich rodákoch, ale platí to aj pre tých mojich. Teda, až na výnimky – ľudí, čo sa nedali vtiahnuť do hlavného prúdu, medzi väčšinu.

Keď Rudo Dzurko v lete 2013 zomrel vo svojom pražskom byte a vo svojej posteli, obklopený – ako si prial – najbližšou rodinou, prečítal som si jeden jeho starý rozhovor pre Revolver Revue. Je to rozhovor z roku 1996. Otázka: Myslíš, že má cikánská komunita nějakou naději? Odpoveď: Nemá. Jediná naděje pro cikány dneska je, že se úplně přizpůsoběj, nic jinýho už jim nezbejvá. Nuž, milý Rudo, aj naša mama si myslela, že by sme s Egonom mali byť na nerozoznanie od „normálnych“ Slovákov. Nepodarilo sa. Niežeby sme my nechceli, ale oni nechceli. Nevdojak som si teraz spomenul na Kirilla. Maliar z Ukrajiny. Žije v Česku už takmer pätnásť rokov. Musí byť štvornásobne pracovitejší, než jeho väčšinoví blížni, aby uživil rodinu. Zatiaľ je iba dvojnásobne.

Myslím, že menšiny predsa len majú šancu, treba dúfať, že sa neprispôsobia väčšine. Ľahké to nebude. V záujme udržateľnosti tohto pomerne útulného kusa našej planéty treba veriť, že to nevzdajú.

Písané pre www.tyzden.sk