Iba v horizonte môjho života sa správal štát, ktorého som bol občanom, naozaj podivuhodne. Ten vojnový mnohým najprv odobral majetok, a potom väčšine z nich aj holé životy. Po vojne, ešte skôr, ako si stačili vydýchnuť, spočítať mŕtvych a obnoviť domovy, vzal im majetok a slobodu ešte raz. Trvalo to dlhé desaťročia a podaktorí odchádzali v 50., 60. a 70. rokoch do emigrácie s rovnakým kufríkom ako predtým do transportov. Akurát tentoraz do bezpečia a zväčša za lepším.

Keď sa povie štát, rád by som si predstavoval predovšetkým pravidlá, inštitúcie, územie, kde si človek vytvára domov. Rád by som!

Po novembri 1989 sme si zakladali štát znovu. Najprv československý, potom česko-slovenský a napokon slovenský. Rozhodol som sa, že to skúsim inde. Niekde, kde ma nebudú dráždiť pohrobkovia arizátorov, tisovský krk Vladimíra Mečiara a kde nebudem musieť počúvať reči o „pôde a krvi“ od ľudí, ktorí mojej mame tak pripomínali Hlinkových gardistov a mne komunistických papalášov.

Nikdy som však nerezignoval na rolu občana a viem dobre, že aj ja som štát. Ctím rozumné pravidlá, búrim sa, keď inštitúcie nefungujú. Na území, kde dnes žijem, mám nový domov. Môj vzťah k štátu je však už ostražitý. Peter Zajac hovorí, že anarchoidno -konzervatívny. Nech slúži, hovorím si, spoľahlivo a bez buzerácie. Rešpekt a lojalita sú vyjadrením vzájomného vzťahu občana a štátu.

A čo vlasť? Spolu s pijanom, postupne židom, katolíkom, ľavičiarom, pravičiarom, novinárom, spisovateľom Josephom Rothom, občanom rakúsko-uhorskej monarchie, ktorej deštrukciu vnímal ako tragédiu, si hovorím, že je ňou naša epocha. Jej atmosféru som žil, cítil a myslel od detstva cez mladosť, dospelosť až dodnes. To posledné necelé štvrťstoročie bolo demokratické a slobodné. Určite najlepšie od roku 1939. Akurát, keď sa rozhliadnem, zdá sa mi, že toto obdobie sa končí. To ďalšie však bude zase iba obrazom našej vlastnej tváre.

Písané pre www.tyzden.sk