Lúčime sa s generáciou, ktorá zažila nacizmus a komunizmus takrečeno v akcii čiže na vlastnej koži. Mnohí z nich zahynuli vo vojnách, alebo boli povraždení v plynových komorách, v komunistických lágroch či trpeli neslobodou. Neviem odhadnúť, aká hlboká jazva po tom všetkom ostala v našom kultúrnom genofonde.

Medzitým sa preklopil čas a generácia na odchode je tentoraz tá moja – generácia, ktorá naplno prežívala 60. roky s krátkym záchvevom nádeje, inváziu „spojeneckých“ armád a roky „normalizácie“ (šeď nehybnosti), november 1989 a koniec komunizmu, demokraciu, kapitalizmus, vstup do nadnárodných paktov (EÚ a NATO), globalizáciu a takzvanú hospodársku krízu začiatkom 21. storočia. Sme generácia roku 1989, pretože to bola naša hodina pravdy. Lúčil som sa s eufóriu tej chvíle v niekoľkých krokoch. Prvý bol na námestí SNP 17. novembra 1990, keď mi pri príležitosti prvého výročia revolúcie napľul do tváre spoluobčan a posledný jedného zimného popoludnia koncom januára 2013, keď bol na Pražský hrad priamou voľbou zvolený nový prezident (Miloš Zeman) a ten starý (Václav Klaus) sa zaradoval, že to je naozajstný Čech, a nie nejaký „cizák“. Bolo to dvadsať rokov po tom, ako som sa odsťahoval z Bratislavy do Prahy, vypudený nacionalizmom so socialistickou tvárou, ktorý bytostne neznášam.

Verím, že existuje kultúrny a biologický medzigeneračný prenos. Na vlastných životoch sme pred rokom 1989 testovali „zhovadilosť“ jednej utópie, ktorá sa stala režimom. Ďalšie štvrťstoročie sme hľadali pevnú pôdu pod nohami. Ostane po nás, ako dúfam, vedomie, že politické utópie vedú do pekiel a pevná pôda pod nohami je tekutý piesok. Tá cesta však je, napriek všetkému, fajn, hovorím si, keď ráno vyliezam z postele, púšťam počítač a idem si uvariť kávu k prvej cigarete. Vonku sa začína leto, vnúčatá prídu na prázdniny, záhrada je vo forme, furt je na čo slobodne frflať a čo robiť.

Písané pre: www.tyzden.sk