Často sa spolu o nej rozprávame. Hovorí nahlas, a ľudia v krčme sa otáčajú.

„To nie podnikatelia korumpujú politikov, ale naopak,“ huláka. Ako keby som to nevedel, myslím si. Začalo sa s tým už za Mečiara v raných 90. rokoch. Pustil toho a tamtoho k privatizácii nejakého lukratívneho podniku, a už ho mal. Paľo pokračuje: „Niektorým podnikateľom už takáto závislosť nevyhovuje, a tak sa sami púšťajú do politiky. Nechcú odvádzať desiatky.“ Však hej, a pred očami mi defilujú konkrétne tváre. Ale čo je tá príslovečná žaba na prameni? Podľa Paľa Friča je to financovanie politických strán. Podpisujeme politikom bianko šek na čosi, čo sľubujú urobiť, ak im dáme hlas. Sľubujú to uskutočniť za rok, dva či tri... niekedy! Platíme za tovar, ktorý sme nevideli, a platíme „celoplošne“, teda ja napríklad aj komunistom. A platíme bez šance kúpený tovar reklamovať skôr, ako pri ďalších voľbách. „Politické strany by mali žiť z daňových asignácií nás voličov, a to priebežne aj počas volebného obdobia,“ tvrdí P. F. Áno, riešením je situácia, keď politické strany držia za gule voliči, a nie naopak. Peniazmi na ich vlastnú existenciu.

Hlavou mi pri písaní tohto textu bežia konkrétne príbehy: Služba za službu a privilégiá pre nomenklatúrnych komunistov pred rokom 1989, divoká privatizácia pri „zhasnutých svetlách“ v 90. rokoch, prideľovanie štátnych peňazí na kadečo ako z vlastného, neuveriteľné šafárenie s európskymi fondmi a podobne. Súčasne v sebe živíme ilúziu o tom, že to nie my, to oni. Korupčné prostredie sme však my – voliči a občania. Radi si zaplatíme za fiktívnu výhodu a sme zväčša na predaj. A následnú frustráciu si riešime opľúvaním politikov, podnikateľov, režimu, systému, Grékov, Nemcov, Američanov, Rusov, Cigánov, Židov, bankárov...kdekoho vrátane pánaboha. Ešteže sa tie pľuvance „tam hore“ vďaka gravitácii vracajú nazad.

Písané pre www.tyzden.sk