Po tom, ako „spojenecké“ vojská na čele so Sovietmi ukončili streľbou do civilov Pražskú jar v auguste 1968, a československí komunisti zverejnili Poučenie z krízového vývoja, slovo normalizácia vstúpilo do nášho života. Prišlo „zhora“ aj s výkladom. V skutočnosti išlo o návrat ku komunistickej všednodennosti – šedivej, papalášskej, udávačskej, lokajskej, nivelizovanej, nedostatkovej, presiaknutej strachom o drobné profity pod kuratelou jedinej strany a ideológie.

Behá mi mráz po chrbte, keď počúvam slová o „druhej, ponovembrovej normalizácii“. To akože komunistami riadená neslobodná spoločnosť a dnešná všeobecná naštvanosť na politiku majú niečo spoločné? Fakt, že podaktorí občania, demokraticky zvolení do úradu, začnú okamžite premýšľať o tom, ako si uchmatnúť, je rovnakej povahy ako absencia demokracie? Nie sú to skôr dva nesúmerateľné svety?

Isto, je fascinujúce pozorovať, čo všetko môže byť „normálne“ za akýchkoľvek pomerov. Lokajská nátura, nedostatok dôvery vo vzťahoch, ťah za vonkajšími znakmi prestíže a podobne sú fakt večné. Dostatočne je preukázaná aj krehkosť ľudskej schopnosti odolávať zneužívaniu moci, čeliť strachu z neistoty a politickej manipulácii. Slovo normalizácia má však iný obsah pre moju generáciu a iný pre generáciu našich a ich detí. Spoločný je azda „iba“ sklon väčšiny k stádovitému správaniu. V mene osobných a skupinových istôt, profitu, bezpečnosti a pod taktovkou vodcovských elít odhodiť zábrany. Keby dnes nastali podobné pomery ako vtedy, budeme sa správať rovnako. Z tohto hľadiska je „normalizácia“ permanentné ohrozenie.

Premýšľam, čo je protipólom takto chápanej normalizácie. Že by pestrofarebný chaos? Akurát, použijem metaforu Miloša Formana, problémom býva rozhodovanie medzi farebnosťou života v džungli a „poriadkom“ v zoologickej záhrade. Väčšina, obávam sa, dáva prednosť istote výbehu a každodenného prísunu jedla.

písané pre www.tyzden.sk