25. novembra 1989 vydala Verejnosť proti násiliu svoje prvé dvanásťbodové programové vyhlásenie. Bod druhý znel: „Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.“ Uff!

Za komunizmu sme od oficiálnych médií nečakali nič. To, čomu sme hovorili nezávislosť, sme hľadali v pašovanej literatúre, v zahraničí, v samizdatoch, v súkromí. Po novembri 1989 sa veľmi rýchlo ukázalo, že objektívne a nezávislé médiá budú problém. Minimálne pre názorovú a záujmovú pripútanosť autorov. Tá je aj vecou kalkulácie, návštevnosti, sledovateľnosti, inzercie, vlastníctva... Dnes už je zrejmé, že nezávislosť v médiách neexistuje, existujú iba ľudia v médiách, ktorí sú nezávislí „zvonku“. Závislosť na vnútornom presvedčení, v rámci morálky a pravidiel, je v poriadku.

Závislosť na vnútornom presvedčení, v rámci morálky a pravidiel, však trápi skutočne iba zopár statočných. Väčšina ľudí od médií na nejakú morálku a pravidlá zvysoka kašle. Navyše, to čím médiá naozaj trpia, je mizéria a plytkosť obsahov, za ktorou sa často skrýva nevzdelanosť, hlúposť a korupcia. To sme 25. novembra 1989 fakt nemohli tušiť.

A do tretice: Keď zomrel Milan Petrusek, skvelý sociológ a človek, Peter Zajac si spomenul na jeden jeho výrok: „Medializovaná pravda má maximálnu životnosť jeden mesiac“. Nuž hej, žijeme v čase rýchlych médií. Udalosti a interpretácie sa valia takmer súbežne. Nehovoriac o tom, že to nad čím sme včera žasli je zajtra zabudnuté.

Iba v Slovenskej televízii sa od roku 1989 do roku 2012 vystriedalo na poste generálneho riaditeľa tuším desať ľudí, všetko politickí nominanti a takmer všetci viac, alebo menej neschopní. Nesmierna pestrosť médií, ktorá prišla s internetom a s digitalizáciou problém plytkosti a mizérie ponuky iba rozmnožila. Súčasne však poskytla možnosť výberu a selekcie z takmer neobmedzených zdrojov. Kto vie hľadať, nájde. Blogujeme, zakladáme si webové stránky, vstupujeme do sociálnych sietí, máme komunitné médiá... Plávame v oceáne obrazov, textov, zvukov a skladáme si z nich mozaiku šitú na mieru – stávame sa súčasne producentmi aj konzumentmi ilúzií o svete. Občas sa nad hladinu vynorí dôležitá informácia, myšlienka, obraz, zvuk a nebodaj tiež pravda, aby vzápätí opäť zmizla. Treba dúfať a veriť, že vnímavý človek ju zaregistruje a uchová pre seba aj druhých. Čosi z toho, nad čím sme včera žasli, by sme si totiž mali pamätať aj zajtra. Napríklad preto, aby sme dvakrát nestúpili do toho istého exkrementu.

Písané pre .týždeň