Keď vychádzala Mečiarova hviezda, nikto nevedel, ktože to je. Stál pred nami človek, ktorý pracoval do úmoru, pamätal si všetko, mal informácie, o ktorých sa nám nesnívalo, ťah na bránku, vôľu k moci a spočiatku aj lojalitu. Pohár vzájomného poznania sa plnil pomaly.

U Mečiara šlo predovšetkým o 1) Zneužívanie diskrétnych informácií na denunciáciu protivníkov, 2) Zneužívanie médií na politickú manipuláciu, 3) Otvorené klamstvá a fabulácie, ktorých pretlak prakticky vylučoval vecný dialóg, 4) Prispôsobovanie politickej agendy verejnej mienke. Keď hovorím o politickej agende, myslím osobné mocenské záujmy. Mečiar nikdy nepovažoval ekonomické záujmy za prvoradé. Nebol korumpovateľný, ale korumpoval. Keď sa pohár naplnil, odvolali sme ho z postu premiéra vlády Slovenskej republiky. Zaplatili sme politickou smrťou. Hnutie za demokratické Slovensko sa ujalo moci a Mečiar vlády nad Slovenskom. Trvalo to dlho. Dnes sa v tejto súvislosti hovorí o období mečiarizmu.

Cena bola vysoká – napríklad oneskorená štandardizácia politickej scény (všetci proti Mečiarovi), mafianizácia prostredia (rozdávanie štátneho majetku podľa lojality), polarizácia Slovenska na mečiarovcov a tých ostatných a podobne. Z môjho osobného hľadiska do ceny za mečiarizmus patrí aj rozpad Československa, odklad riešení mnohých sociálnych a ekonomických problémov či emigrácia časti elít.

V jednom zo svojich starších textov som Roberta Fica označil za klon Vladimíra Mečiara. Je to však klon modernizovaný. Vie lepšie anglicky, má hlbšie vzdelanie, je mladší atakďalej. Podobne ako Mečiar je však predovšetkým technológ moci. Nepotrebuje partnerov, chce vládnuť po svojom. Tí, ktorí s ním podpíšu zmluvu o spolupráci, sa stanú vazalmi (podobne ako kedysi Mečiarovi poslúžili Kňažko, Budaj, Filkus, Kováč a ďalší). Buď budú lojálni, alebo pôjdu. A lojalita podľa Fica je ľúbivosť navonok a tvrdé presadzovanie osobných a skupinových záujmov dovnútra. Ľúbivosť navonok bude proeurópska, vovnútri bude proruská, navonok bude proreformná, dovnútra bude socialistická, teda rozhadzovačná, navonok bude proľudová, dovnútra bude o „našej veci“. A „naša vec“ je symbolizovaná Gašparovičovým sloganom „Myslím národne, cítim sociálne“. A myslieť národne a cítiť sociálne v tomto konkrétnom prípade znamená byť klientom Smeru. Klientom monopolu, ktorý sa volá Smer.

Kto vstúpi do hovna, smrdí. Zásnuby a svadba s Ficom a jeho Smerom znamená pre slovenskú pravicu stúpiť do hovna. Budiž, položili ste vládu, ktorá mala historickú šancu skutočne vládnuť. Hádali ste sa viac ako rok o kravinách. Neobstáli ste! Možno si fakt zaslúžite za toto všetko položiť hlavu na katov klát. Možno. Čo keby ste však skúsili robiť naozaj politiku – politiku hodnotovú, politiku konzervatívnu, politiku reformnú. V opozícii to tiež ide a nie je všetkým dňom koniec. A keby aj bol, chcete ísť do hrobu so smradľavými topánkami?

V deň osudového rozhodovania slovenského parlamentu mi prišiel mail od jedného mladého muža, vysokoškoláka. Píše: „Pán Gál, slovenská vláda sa práve ponorila do vriaceho kotla a to napätie cítiť všade... Neviem, či to sledujete alebo ani moc nie, ak ale nie, mali by ste. Čo ma však tak trocha desí je to, že to napätie, ktoré vo vzduchu cítim, je také trocha posmešné, sarkastické, ironické a zradné... Je to rozhodnutie medzi zlom a väčším zlom, pričom zlyhala diplomacia a zdravý rozum.“ Svojmu mladému známemu by som odporučil: hybaj študovať do sveta, nauč sa vnímať svoju malú zem ako súčasť sveta, ktorý je jeden pre všetkých.

Epilóg za príbehom slovenského príspevku k európskej súdržnosti fakt nie je v peniazoch, ktoré hodíme do spoločného klobúka. A európska súdržnosť fakt nie je o futrovaní bánk a nehospodárnosti Grécka, Írska, Španielska..., i keď to tak momentálne vyzerá. Európska súdržnosť je o hodnotách slobody a solidarity. A o čistom svedomí.