Napísal som tento text do prílohy Fórum denníka SME. Asi však má multikulti platnosť.

Archetyp "Žida" je pevne zakotvený do myslí a duší dosť významnej časti Slovákov, Čechov, Poliakov… koho chcete. Stačí, aby napríklad taká Zora Bútorová plkla čokoľvek, a na diskusných fórach explodujú pudy. Čo na tom, že nie je Židovka? A čo na tom, že na Slovensku žije asi iba 3000 Židov, zväčša starých ľudí?

Nedávno som mal možnosť zbežne nahliadnuť do archvívu slovenských Bezpečnostných zložiek. Už od roku 1946 sú tam uskladnené šialené udania a protižidovské výzvy. To bolo v čase, keď sa zdecimované slovenské židovstvo spamätávalo z hrôz holocaustu a komunizmus tu ešte nebol.

Vysvetlovať túto vášeň niektorých občanov Slovenska (iste čosi podobné existuje napríklad aj v Poľsku a inde) iba strachom, že arizované židovské majetky bude treba vrátiť, by asi nestačilo. Pudová nenávisť k inakosti je fakt archetypálna. Tam, kde nemajú židov, majú iných iných.

Dlho ma táto skutočnosť trápila a dlho som premýšľal, čo s tým. Na staré kolená som si povedal: Mať ešte raz deti, nechám ich vzdelávať sa v bojových umeniach a filozofii. Tá xenofóbia je totiž čistým produktom strachu a zbabelosti. A strach i zbabelosť sú faktorom v hre aj na druhej strane barikády.

Je tu však aj nadosobný aspekt veci: pľuvnúť si na slabšieho je pre mnoho deprivantov oslobodzujúce. "Vidíte ich? Špiny!" Vie Boh, že bez tohoto spôsobu kanalizácie svojej rozorvanosti by možno týrali vlastné deti. Ano, ale má toto byť ospravedlnenie za „konečné riešenie“?