zahynuli po teroristických útokoch na dvojičky v New Yorku tisíce ľudí. Civilisti mnohých rás, náboženstiev, etník, národností, politického presvedčenia, profesií, majetkových pomerov, pohlaví. Bol to deň „D“ konfliktu s islamistickým fanatizmom a terorizmom. Netrvalo dlho a vyrojili sa neuveriteľné konšpiračné teórie o tom, ako si amíci sami pozabíjali vlastných ľudí, aby mohli siahnuť na arabskú ropu. Šuškalo sa aj o dlhých prstoch Mossadu a podobných nezmysloch.

Medzičasom naďalej kvitol nový, tentokrát ľavicový, protikapitalistický, antisemitizmus. Vyhrotili sa protiamerické nálady, pretože oni môžu za všetko zlé tohto sveta. EU masívne podporovala militantné palestínske hnutia, ktoré peniaze európskych daňových poplatníkov využívali hlavne na vyzbrojovanie. Izrael bol považovaný za škodnú nielen na Strednom Východe. Vojna s terorizmom bola preonačená na vojnu o vládu nad svetom atakďalej.

Máme však aj svoje domáce témy – napätie medzi Rómami a gádžami, medzi centrom a regiónmi, medzi reformistami a populistami ... Tí, čo robia naozajstnú politiku, sú nenávidení, tí čo podliezajú väčšine, sú tolerovaní. Fňukanie a nadávanie na „tých hore“ je národný folklór. A pritom žijeme v demokracii, mieri a v najblahobytnejšej časti súčasného sveta. Ako keby neexistovala historická pamäť, ako keby sme sa učili takmer výhradne až pod dojmom strachu a obáv, ako keby bol najväčším strašiakom obsah peňaženky bohatších, ako som ja. O čom mám v tejto situácii písať, aby to malo zmysel? Ako nezapadnúť do všeobecnej mediálnej vravy, kde štekot nahradil rozprávanie?
O nádeji, o dôvere a o podobných veciach? O problémoch, ktoré sú šancou? Skúsim to. O dva týždne „dočítania“ na tomto mieste.