Vražda Filipa Venclíka skinhedom v Prahe na stanici metra Dejvická spôsobila, že Stanislav Penc založil Hnutie občianskej solidarity a tolerancie. Ondrej Cakl už dlhé roky monitoruje českú neonacistickú scénu. Vojto Fejfar a Rudo Vitkovič iniciovali pred mnohými rokmi Fond na pomoc Andrejovi Sámelovi v jeho sporoch s Mečiarom.
Petra Procházková je v pozadí aktivít združenia Berkat, ktoré pomáha čečenským sirotám a afganským vdovám. Nadácia pre vzdelávanie prispieva študentom na bývanie. Občania Nebušíc v Prahe 6 majú nadáciu proti rozširovaniu letiska do bezprostrednej blízkosti ich domovov. Markus Pápe a Čeněk Růžička vedú Spolok pre odškodnenie rómskych obetí holokaustu... aby som vymenoval aspoň tie, ktoré poznám zblízka. Sú to väčšinou fascinujúce príbehy. Každý je iný a svojský. Hovoria o konkrétnej pomoci konkrétnych ľudí konkrétnym ľuďom. Tieto príbehy treba vyrozprávať a netreba k tomu žiadnu terminologickú visačku či teóriu.

Problém cítim vtedy, keď sa táto pestrá mnohorakosť zoraďuje pod spoločnú politickú zástavu. Zdá sa mi to neprirodzené a nepatričné. Ideologicky predpojatí aktivisti sú mor občianskej spoločnosti. Veď je to práve pestrosť záujmov, ktorá robí z občianskej spoločnosti jeden z pilierov štandardnej demokracie. Pestrosť záujmov sa odvíja od mnohorakosti problémov, ktoré zoskupujú ľudí do spoločnej akcie. Rodičia detí s Downovým syndrómom, ochrancovia prírody, alternatívne subkultúry, miestne združenia na ochranu pamiatok, ľudia pomáhajúci v getách či presadzujúcich rovnosť šancí a celá tá pestrá škála tém, na ktoré štát kašle a jednotlivec nezvláda. Ciele a riešenia sú koncipované za pochodu, na tvári miesta a zoči-voči konkrétnemu problému, či téme. Malo by ísť o neexkluzívnu samozrejmosť a nie o manifestáciu politickej príslušnosti.

Neexkluzívna samozrejmosť je „neviditeľná“ v úvodzovkách. Neviditeľné bez úvodzoviek sú aktivity, ktoré pod heslom inštitúcií občianskej spoločnosti financujú napríklad politický radikalizmus alebo zločin. Toto je však problém pre špecialistov polície a spravodajských služieb. Naším problémom je minimálne diskusia o tom, kedy je materiálna pomoc pomocou a kedy už korupciou. A tiež diskusia o tom, aký je podiel takzvanej občianskej spoločnosti na počte sociálnych invalidov na miestach, kde sa usadili humanitárne organizácie. V Afrike a Ázii jestvuje dostatok ilustrácií. U nás doma máme „iba“ getá a menšiny v kúte. Nadácia Milana Šimečku, ktorá má toho roku pätnáste výročie existencie, je nadáciou môjho srdca preto, že nasmerovala svoje kapacity práve do tohto kúta.

Vznikala z tichej piety za skvelým človekom, postavila svoj program na hodnotách, ktorým Milan Šimečka zasvätil život, pracovala v teréne, roky ju viedli ľudia s charakterom a až nastal čas, odovzdali svoje pozície mladším a mladým. Treba si len priať, aby sa takáto kontinuita stala neexkluzívnym a samozrejmým modelom správania ľudí.