je na Slovensku deň vášní spojených s prvou (hovorí sa vojnovou) Slovenskou republikou, ktorá vznikla ako satelit nacistického Nemecka. Emócie majú znamienko plus alebo mínus, podľa osobného založenia, viery, ideológie, predsudkov, osobnej histórie, vzdelania...

Pre mňa osobne to bol štát, ktorý vyhlásil rasové zákony, arizoval, aktívne sa podieľal na „konečnom riešení židovskej otázky“. Pripravil desaťtisíce svojich občanov o ľudské práva, majetok a životy. Jednoznačne znamienko mínus.

Resentimenty na toto dátum sa opakujú rok, čo rok. Nič než národ, Slovensko Slovákom, na Slovensku po slovensky a podobné slogany mi iba pripomínajú, na čo nemôžem a nechcem zabudnúť. Tento pocit neprekryjú žiadne reči o národnej svojbytnosti.

Prečo si niektorí ľudia myslia, že suverenita sa posilňuje oddeľovaním, rozdeľovaním, separáciou? Prečo si mám budovať svoje sebavedomie na tom, že som Slovák, a nie na tom, aký som? Prečo sa mám negatívne vymedzovať voči inému? Pretože je iný?

A napokon: predstava, že slovenská štátnosť je dielom ľudí ako Tiso, Mach, Mečiar, Slota a podobní, ma fakt ponižuje. Rovnako sa však cítim mizerne za všetkých tých intelektuálov, ktorý sa dnes snažia vyrozprávať príbeh rozpadu Československa ako hrdinský mýtus.

14. marec je pre mňa symbol prehry a memento. Memento kultúrnym genotypom ľudí, ktorí ho oslavujú, memento dobovým kontextom, memento víziou možných budúcností. Nevydržali sme s najbližšími susedmi, vydržíme s tými vzdialenejšími?