Stretli sme sa v kubánskej krčme v starom pražskom meste. Pochádzal z rovnakého kraja ako naša rodina, od Liptovského Mikuláša. Dostal sa na sklonku vojny s otcom do zberného tábora v Seredi, rovnako ako my. Keď ich nakladali do vagónov, tak ako nás, utiekol. Bez otca. Prežil a po vojne emigroval. Vyštudoval a prednášal na univerzite v USA.

O otcovi vedel iba toľko, že po príchode do Sachsenhausenu ho strašlivo zmlátili vojaci SS. Pochrámaný nastúpil na samom konci vojny do rovnakého pochodu smrti ako môj otec. A rovnako ako on nevydržal kráčať. Zastrelili ho približne v rovnaký deň a na rovnakom mieste. A.P. si bol istý, že ho zmlátili kvôli tomu, že on z transportu utiekol

Dlhé roky po vojne sa kdesi v Brazílii stretol so svedkom otcových posledných dní. Dozvedel sa, že nebol bitý kvôli nemu, ale preto, že chcel splatiť dlh. Kus chleba, ktorý dostal od spoluväzňov. Prihlásil sa dobrovoľne na prácu do kameňolomu. Keďže bol práve nečas, obalil sa pod tenkým kabátikom dekou z prične, na ktorej spal. To sa nesmelo.

Pred pár dňami som sa náhodne znovu stretol s A.P. na Kaprovej ulici v Prahe. Práve sa vrátil z Nemecka. V Sachsenhausene našiel barák, kde živoril jeho otec, ten istý, v ktorom bol aj môj otec. Na appelplatzi chodil dookola, ako chodil kedysi jeho otec. Na hromadný hrob za táborom dal dva kamienky. Potom kráčal kilometre trasou pochodu smrti až došiel k miestu, o ktorom si myslel, že to ešte jeho otec mohol zvládnuť. Na cintoríne sa staršej ženy spýtal, kde je hromadný hrob z vojny. Ukázala prstom kamsi k múru. Prišiel k pamätnej tabuli a dočítal sa, že stojí u hromadného hrobu vojakov SS zastrelených 8. mája 1945. Chvíľu postál a vrátil sa do Prahy, kde momentálne žije. Bol to krátky rozhovor. Podali sme si ruky a už sa asi neuvidíme.

A.P. nie je prvý, kto sa po roku 1989 vracia z emigrácie pravidelne do vlasti. Sám poznám viacerých. Napríklad Vieru Meisels, Gertu Vrbovú, Franka Reissa... Zvláštne je, že všetci sú Slováci, ale vracajú sa do Prahy. Na rasové zákony, arizácie, ústrky a krivdy sa zabúda rovnako ťažko ako na rodnú zem. A tou bolo Československo.

P.S.
Pár dní po našom poslednom stretnutí s A.P. mi prišiel mail: Potom co sme sa po nasom poslednom kratkom stretnuti rozisli ,mal som taky "wishful thinking": Ze sa nasi otcovia v tabore Sachsenhausen alebo dokonca i skor v Seredi stretli. Srdecne zdravim, Arnold