Policajné sily v komunistických krajinách slúžili celkom jednoznačne predovšetkým Komunistickej strane samej. Boli jej útočnou zbraňou proti „nepriateľom socializmu". S odchodom Komunistickej strany z mocenských pozícií sú bytostne späté aj metamorfózy týchto síl. Pozornosť odborníkov i laickej verejnosti v tejto súvislosti priťahovala najmä likvidácia ich najrepresívnejšej a najnenávidenejšej zložky - Štátnej bezpečnosti. Nie je mojím zámerom - napokon, nemám na to ani dostatok informácií – objasňovať pozadie tejto, ešte vždy temnej histórie. To, čo však spraviť chcem, a istým spôsobom aj musím, je ukázať, akým spôsobom participovalo na jednej z najdramatickejších etáp vo vývoji hnutia VPN, ktorá sa do vedomia ľudí vpísala predovšetkým v súvislosti s lustráciami kandidátov jednotlivých strán a hnutí do prvých slobodných volieb po štyroch desaťročiach totality (konali sa 8. a 9. júna 1990).

Priznám sa, že slovo "Iustrácia" som počul po prvý raz niekedy začiatkom apríla 1990. Ešte niekoľko týždňov nato som nevedel viac, než to, že ide o zisťovanie, či ten alebo onen občan nespolupracoval so Štátnou bezpečnosťou. Až pri písaní tohto textu (september 1990) som si zistil, že výklad slova lustrácia je vcelku nevinný. Podlo slovníka cudzích slov totiž ide (v právnickom význame tohto slova) o vypisovanie potrebných údajov z verejných kníh, najmä pozemkových. Z latinsko-českého a etymologického slovníka možno vyčítať, že sloveso „Iustró" je späté s významami ako: očisťovať, konať prehliadku, pozorovať, skúmať, či dokonca obchádzať a prechádzať. A podstatné meno „lústrum" znamená očisťovanie (pozri tamtiež). Z hradiska témy, o ktorú v tomto texte ide považujem však za primeranejšie takéto vysvetlenie: Súčasťou informačného fondu ministerstiev vnútra (slovenského, českého aj federálneho) sú aj tzv. lustračné karty. Tieto karty obsahujú, okrem iného, aj informácie o tom, či na dotyčnú osobu je alebo nie je v archívoch ministerstva vnútra materiál dokazujúci jej spojenie so Štátnou bezpečnosťou (ďalej budem používať skratku Štb). Pokiaľ takýto materiál jestvuje, možno kombináciou archívnych čísel a písmen, uvedených na tejto karte, zistiť, o aký druh záznamu ide. Okrem iného tu možno zistiť, či jestvujú materiály o spolupráci dotyčnej osoby s Štb. V niektorých prípadoch sa tu tiež uvádza číslo agentúrneho spisu, ktorý sa zakladal pre agentov Štb. Prenechajme historickým skúmaniam otázku, či samotná existencia agentúrneho spisu znamenala, že dotyčná osoba je agentom Štb v plnom význame tohto slova alebo nie, a prejdime k vlastnej téme tejto kapitoly. Keď po prvý raz prenikla z Prahy na Slovensko informácia o tom, že Občianske fórum uvažuje o lustrácii svojich kandidátov do zákonodarných zborov, Verejnosť proti násiliu zaujala odmietavé stanovisko. Dôvodom boli správy o zneužívaní archívov Štb bývalého režimu, neprehľadná situácia v rezorte ministerstva vnútra a vlastne aj platforma hnutia, ktorá explicitne odmietla praktiky totalitného režimu. Ukázalo sa však, že vzhľadom na faktický stav vecí v rezorte ministerstva vnútra je iba otázkou času, kedy nahromadené politické napätie prezreje do explodujúcich afér.

Prvá z nich je spojená smenom vtedajšieho federálneho ministra vnútra Richarda Sachera. Už začiatkom marca (6.3.1990) bola v brannom a bezpečnostnom výbore federálneho parlamentu predmetom diskusie situácia vo federálnom ministerstve vnútra. V podkladových materiáloch pre túto diskusiu sa konštatuje, že likvidácia Štb fakticky neprebieha, resp. prebieha nedostatočne. Bývalí príslušníci Štb, ktorí sa dostali mimo výkon služby, zostali aj naďalej v služobnom pomere, vrátane ich vedúcich funkcionárov. Bez zásadných personálnych zmien ostal aj celý aparát federálneho ministerstva vnútra. Nevytvorili sa podmienky, ktoré by znemožnili zneužívanie materiálov Štb, nezákonná činnosť tejto inštitúcie v bývalom režime sa nestala predmetom vyšetrovania (vrátane jej účasti na príprave okupácie roku 1968, či v "boji" s tzv. vnútorným nepriateľom). Súčasne sa navrhol celý rad opatrení, ktoré mali zabrániť negatívnemu vplyvu bývalej Štb na spoločenskú situáciu. Medzi nimi bola aj naliehavá požiadavka vyhodnotiť materiály, ktoré Štb sústreďovala proti oponentom režimu, alebo ľudom nepohodlných režimu. Žiadalo sa aj, aby sa vyšetrili prípady znehodnotenia a straty týchto materiálov, resp., aby sa rozhodlo, ktoré z týchto materiálov majú byť zničené alebo uschované pre budúce historické skúmania mechanizmov fungovania totalitnej moci. Namiesto okamžitého riešenia vypuklých problémov v rezorte federálneho ministerstva vnútra sa ešte väčšmi prehlbujú. Dňa 9. 4. 1990 dochádza previerková komisia, pracujúca na objasnení situácie vo federálnom ministerstve vnútra, k takýmto poznatkom: Za svojho pôsobenia na poste federálneho ministra vnútra nezmenil Richard Sacher ani v najmenšom štruktúru nomenklatúrnych veliteľských kádrov ÚVKSČ, rozhodujúce posty zostali obsadené rovnakými pracovníkmi ako pred novembrovou revolúciou, a popri nich - ako sa zdá - Richard Sacher budoval sieť "svojich ľudi". Podobné konštatovanie formulovala komisia aj vo veci organizačnej štruktúry rezortu. Svoju správu končí konštatovaním, že "nemáme ani špetku důvěry v prísne utajovanou bezpečnostní koncepci, kterou pro ministra vnitra vypracoval štáb bývalé Stb, možná i ve spolupráci s KGB".

Ďalšia aféra je spätá s menom Viliama Ciklaminiho, ktorý v čase, keď prepukol problém lustrácií bol námestníkom vtedajšieho ministra vnútra. 29. apríla 1990 napísal Ciklamini list predsedovi vlády Slovenskej republiky, kde píše, že začiatok sporu medzi ním a ministrom Sacherom - ktorý napokon viedol k jeho odvolaniu - zapríčinil fakt, že jeho nadriadený vydal náčelníkovi Vnútorného a organizačného útvaru mjr. Novotnému pokyn lustrovať poslancov federálneho zhromaždenia. Tým došlo k porušeniu demokracie a imunity poslancov najvyššieho zákonodarného zboru republiky. Podľa všetkého bol tento pokyn vydaný koncom marca, alebo začiatkom apríla. Nechajme teraz bokom otázku spôsobu boja V. Ciklaminiho proti svojmu odvolaniu z funkcie. Faktom ostáva, že situácia v rezorte federálneho ministerstva vnútra bola predmetom intenzívnej kritiky zo strany Občianskeho fóra už od prvých dní novembrovej revolúcie. Dôkazom sú napríklad "Podklady k odpovědi ministra vnitra ČSFR k interpelaci poslance L. Lise". Píše sa v nich o Stanovisku Koordinačného centra OF k činnosti Štb z 22. 12. 1989 a o ďalších iniciatívach Občianskeho fóra a Študentského hnutia v tejto záležitosti v období tesne po novembri 1989, ktoré sa v praktickej činnosti rezortu federálneho ministerstva vnútra neuplatnili. V jednej z pasáží tohto dokumentu sa hovorí aj o lustráciách. Dozvedáme sa z neho niekoľko prekvapujúcich skutočností. Napríklad: „Pokud pan ministr (R. Sacher - pozn. aut.) uvádí, že někdy v průběhu března (presnejší údaj neuvádí) zjistili nepovolenou lustraci poslanců a jiných ústavních činitelů, a že poté kvůli tomu lustraci zakázal, jak je možné, že tyto skutečnosti neoznámil neprodlenně těm, kterých sa lustrace týkala (předsednictvo Federálního Shromáždění, předsedové vlád ap.) a že písemný zákaz vydal až 3. 4. 1990. Lustrace poslonců z pokynu ministra a jeho aparátu byla zahájena již v polovině března". Vtejto chvíli sa žiada ešte dodať, že celkový neporiadok v rezorte federálneho ministerstva vnútra umocňuje fakt, že Richard Sacher bol menovaný ministrom už 2. 1.1990 a rozkaz k zapečateniu písomných materiálov Štb bol vydaný až začiatkom februára t. r. Od 17. novembra 1989 teda bolo času na ničenie dokumentácie Štb viac ako dosť (hovorilo sa vtedy o strate asi 15 tisíc agentúrnych spisov a 150 tisíc evidovaných osôb), najmä keď v tom čase na ministerstve neprebehli žiadne podstatné personálne zmeny.

(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)