Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia, svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islámske zástupy, aby vybavené tradičnými hodnotami svojej kultúry, obrovskými zdrojmi a kapitálom začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ - Západ a aby s hrozivou silou a jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska súčasnej svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer 2/3 svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý treba a možno vážne usilovať. Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb, obmedzení, ktoré znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. Vytvára si na to nové inštitúcie, nástroje, podmienky, pravidlá hry. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu, grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva. Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý obklopený zjednocujúcim sa Nemeckom a rozpadávajúcim sa Sovietskym zväzom odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej a zastaralej slovenskej ekonomiky, ktorá sa, mimochodom, bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným - jediným - svojím hlasným volaním zriecť sa tradičných vzťahov a jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.

15. augusta. Predpoludním sa stretávame s predstaviteľmi Kresťanskodemokratického hnutia a Demokratickej strany. Akékoľvek diskusie o všeobecných problémoch, ktorých nie je málo (napr. volebný zákon, zákon o samospráve obcí a miest, personálne zmeny v podnikoch atď.) viažeme na to, že naši koaliční partneri zaujmú jednoznačné stanovisko k pôvodným východiskám našej koalície, k zachovaniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Po dlhých diskusiách s KDH sme sa konečne dohodli na komuniké, ktoré je publikované vo Verejnosti a niektorých ďalších novinách. Od tejto chvíle je mi však jasné, že táto reprezentácia Kresťanskodemokratického hnutia chápe integritu federácie a napokon aj koalíciu s nami ako nutné zlo.

To však už vstúpil do celkom konkrétnej - realizačnej - fázy národný program VPN. Iniciovala ju vláda Slovenskej republiky na čele s jej premiérom Vladimírom Mečiarom zvolaním schôdzky predstaviteľov vlád do Trenčianskych Teplíc (toto stretnutie sa konalo v dňoch 8.-9. augusta 1990). Dňa 27. 8. 1990 poskytol premiér Mečiar informáciu o tejto schôdzke slovenskému parlamentu. Avšak už 10. augusta predstúpil pred poslancov VPN, aby im poskytol základné informácie o iniciatíve, zahájenej v Trenčianskych Tepliciach. Svoj referát začal slovami:

"Pokiaľ ide o štátny útvar, dohodli sme sa, že za súčasného stavu ekonomických vzťahov, komunikačných prepojení, záujmov v zahraničí akceptovať Čechy a Slovensko ako dva samostatné subjekty ... najvhodnejším štátnym útvarom pre nás je federácia ... Všetci zástupcovia federálnej vlády, ktorí tam boli, prijali zásadu, že republiky postupujú svoje práva na federáciu ... na federále zostáva len to, čo uznáme za vhodné. Dohodli sme sa, ... aby všetky kompetencie, na ktorých sa dohodneme, prešli na republiky od 1. januára 1991. To znamená, že do tohto obdobia bude treba zásadným spôsobom zmeniť všetky kompetenčné zákony vo vzťahoch republiky a federácie. Všetky. Nevynechali sme nič ... všetky oblasti života sme prešli".

Málokto si vtedy uvedomil, že razantný postup premiéra Mečiara vyšiel z celkom jednoznačne definovaného východiska v programe hnutia Verejnosť proti násiliu, ktorý sa pod názvom Šanca pre Slovensko uverejnil ešte pred júnovými parlamentnými voľbami. Píše sa tu doslova:

"VPN smeruje k plnému sebaurčeniu slovenského národa. Slovenskú štátnosť chápeme ako prirodzené a neodňateľné právo zavŕšiť všetky aspekty suverenity moderného európskeho národa. Jej stelesnenie vidíme v spoločnej demokratickej federácii s rovnako suverénnym českým štátnym útvarom. Federáciu chápeme ako súčinnosť ako navzájom prospešné spojenie síl združených spoločnými vnútropolitickými, zahraničnopolitickými, ekonomickými, kultúrnymi a ďalšími záujmami. Federácia musí prinášať osoh obom stranám a aj efektívnosť by mala byť väčšia než číry súčet českých a slovenských kapacít. Zastávame stanovisko, že pôvodnou, základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík - kým suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou. Obe národné republiky si musia svoje záležitosti spravovať samy, pričom vo federálnej právomoci ponechajú úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období oj niektoré ďalšie nevyhnutné, presne dohodnuté funkcie. Cieľom nášho federatívneho modelu sú silné republiky, kompetentné republikové vlády a parlamenty."

Od tejto chvíle sa organickou súčasťou našej spoločenskej scény stáva, popri slovenskom nacionalizme, aj nacionalizmus český. Príčinou bolo ťažkopádne vyrovnávanie sa českej verejnosti s novou realitou, s novým ponímaním federácie. Kolotoč vášní a vzájomného neporozumenia sa tým opäť rozkrútil. Dokumentuje to aj výskum verejnej mienky, ktorý v októbri realizovalo Centrum pre výskum spoločenských problémov v Bratislave. Podlo neho sa vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi v tom čase (október) vyznačovali značným stupňom napätia. Toto napätie sa výraznejšie pociťovalo na českej než na slovenskej strane. Na Slovensku hodnotilo česko-slovenské vzťahy ako skôr zlé až veľmi zlé 41 %, v Čechách až 57% obyvateľov (ešte väčším stupňom napätia sa však vyznačujú vzťahy medzi Slovákmi a maďarskou menšinou žijúcou na Slovensku a do latentného štádia sociálnej výbušnosti sa dostali vzťahy medzi rómskym a ostatným obyvateľstvom).

V postojoch Čechova Slovákov možno konštatovať isté nezanedbateľné odlišnosti. Značná časť občanov Českej republiky: a) nemá tak vyvinuté národné povedomie ako Slováci; b) nechápe oprávnenosť slovenských požiadaviek na úpravu federácie a nevie sa v nich orientovať; c) obáva sa separatizmu Slovákov. Na druhej strane – značná časť občanov Slovenskej republiky: a) podozrieva Čechov, že voči Slovákom nepostupujú tak, ako voči rovnocenným partnerom; b) obáva sa, že Česi to s autentickou federáciou nemyslia vážne a túžia po zachovaní súčasného stavu; c) nie je dostatočne orientovaná vo svojich požiadavkách; d) i keď si uvedomuje, že rozpad štátu by väčšmi poškodil Slovensko, trúfa si v krajnom prípade zaobísť sa aj bez Čechov. Napriek tomu v oboch národoch prevažuje vôľa ostať v jednom štátnom celku.

(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)